Reklama
 
Blog | Martin Paulďuro

V kaderníctve

Tak ako vždy som sa ku kaderníčke objednal telefonicky. A ako už pravidelne (teda od tej doby ako som ženatý) som bol do toho dotlačený. Hneď po vstupe do chrámu opustených skalpov som si sadol a začal tíško pozorovať jeho zákazníkov. Aj keď som bol objednaný a prišiel som načas, na rad som sa dostal asi tak za pol hodinku. Času bolo teda dostatok.

Tak ako vždy som sa ku kaderníčke objednal telefonicky. A ako už pravidelne (teda od tej doby ako som ženatý) som bol do toho dotlačený. Hneď po vstupe do chrámu opustených skalpov som si sadol a začal tíško pozorovať jeho zákazníkov. Aj keď som bol objednaný a prišiel som načas, na rad som sa dostal asi tak za pol hodinku. Času bolo teda dostatok.

Úsmevy dám, ktoré poslušne sedeli, sa striedali s úsmevmi slečien, ktoré sa o ne starali. Ich konverzácia nebola až taká skromná. Staršie dámy sa radi pozhovárajú o svojich radostiach i starostiach. Prvá z nich bola hneď hotová a s úsmevom na tvári a so zdvihnutým sebavedomím zo svojej krásy, uhradila za svoju službičku. A to nielen do pokladne. Úsmev z tváre do tváre a šup „malé ďakujem” aj do vrecka. Vravím si. Čudné. Veď neplatila málo. Asi na to má a peniaze jej nerobia problém.

Za chvíľu tento rituál podobným spôsobom zopakovala aj druhá pani v rokoch. No toto! Ostal som v úžase. Takéto niečo existuje aj tu? Nestihol som sa dočudovať a ďalšia, v podaní už tretia pozornosť, vkĺzla do vrecka kaderníčky.

Moje hlboké zamyslenie prerušila jedna z nich vetou: „Prosím pane. Môžete sa posadiť“. Pozeral som sa do zrkadla, a stále som pri tom rozmýšľal, prečo tomu asi tak je. Po chvíli ma tieto myšlienky opustili a začal som viac sledovať, ako sa postupne zas začínam podobať na človeka. Len tak pre seba, si začínam v duchu hovoriť: “Dnes ma nejako dlho strihá. A nejako si dáva tuším aj viac záležať. Nooo! Fakt jej to dnes ide. Tuším, že dnes po prvýkrát odídem s veľmi dobrým pocitom.”

Týmito a podobnými slovami som začal nevedomky chváliť jej prácu. Až ku tomu prišlo. Prichytil som sa pri tom! Začal som uvažovať, že by si zaslúžila za svoju dnešnú prácu možno aj viac. Očividne sa mi jej práca pozdávala viac ako inokedy. Dám jej niečo na viac? Ale prečo? Prečo chcem teraz spraviť niečo, čo som ešte pred chvíľou nevedel pochopiť? Ešte pár minút som sa pohrával s myšlienkou, že aj ja jej niečo pridám. Ale napokon som tak neurobil a spokojný som po zaplatení odišiel.

Prečo dávať niekomu niečo viac, keď svoju plácu za to dostáva. Možno majiteľka ale uvažuje takto – dám im málo peňazí, a keď budú šikovné, zarobia si viac. Taký špeciálny odmeňovací systém som sa teda rozhodol nepodporiť. Ani mne nik takto za moju prácu nikdy nič nedá navyše. Keby takto uvažuje viac ľudí (a nielen v kaderníctve) , asi by neboli niektoré veci na svete také, ako sú. Teda aspoň na Slovensku nie.

Reklama

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama